Krajinu na pomedzí Stredomoria a Orientu dejiny vôbec nešetrili

Autor: Marek Juriš | 9.12.2011 o 20:32 | (upravené 9.12.2011 o 20:42) Karma článku: 7,25 | Prečítané:  1429x

Hoci je už viac  ako desať rokov po vojne, rozstrieľané fasády domov a pyrotechnici hľadajúci míny sú stále častými obrázkami z dnešnej Bosny a Hercegoviny.

Malá krajina poznačená vojnovým konfliktom a vnútornými problémami je z turistického hľadiska veľmi atraktívna. Pokiaľ túžite po objavovaní a malých dobrodružstvách na cestách, potom je Bosna a Hercegovina správnym miestom.

Turistami zatiaľ nie je príliš zaplavená, no napriek tomu ukrýva prastaré kultúrne pamiatky, majestátne hory aj biele piesočnaté pláže, na ktorých budete takmer sami. Je to neobjavená perla Európy. „Môžete prespať tu na lúke, osem ľudí za päťdesiat eur,“ ponúkol nám prvý nocľah mladý muž. Ponuku sme odmietli a noc radšej strávili v rušných uliciach Sarajeva.

V meste preslávenom atentátom na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinada d‘Este, zimnými olympijskými hrami, ale aj štvorročným vojenským obliehaním srbskou armádou počas občianskej vojny, ktoré vraj  bolo najdlhšie v novodobej histórii.

Život počas vojny nebol ľahký

Ráno sme minuli sarajevské letisko a preslávený vojnový zásobovací tunel. Za mestom sme nasadli na bicykle, ideálne dopravné prostriedky na spoznávanie akejkoľvek krajiny. Nabalení všetkým potrebným sme kľukatou cestou stúpali do horského sedla Rogoj.

Vypálený dom a les obohnaný páskou s upozornením stop míny dokazovali, že život počas nedávnej vojny tu bol krušný. Zo sedla sme sa pustili cestou vkliesnenou nad korytom horskej rieky. Tabule v srbochorváčtine a angličtine nás vítali v srbskej časti súčasnej Bosny a Hercegoviny, Republike srbskej.

Republika vznikla začiatkom deväťdesiatych rokov v ťažkých časoch vojnového chaosu v bývalej Juhoslávii. Bola reakciou na vyhlásenie suverenity Bosny a Hercegoviny, keďže bosnianski Srbi mali záujem o samostatnosť. Nasledovala krutá vojna, v ktorej sa im podarilo obsadiť až približne sedemdesiat percent územia Bosny a Hercegoviny.

 

Naším prvým cieľom bol splav jedného z najhlbších kaňonov na svete. Presnejšie, rieky Tary, ktorá sútokom s riekou Pivou tvorí balkánsky veľtok Drinu. V kempe blízko čiernohorských hraníc sme sa ocitli medzi mladými Srbmi, Macedóncami či Bosniakmi. Príjemnú balkánsku rafterskú atmosféru okrem ľudí dotvárala aj hostina z tradičných špecialít z pestrej balkánskej kuchyne.

Ráno nás čakal viac ako päťhodinový rafting hlbokým kaňonom. Úzka štrková cesta vlniaca sa v strmom zráze nás doviedla na lesnú čistinku v Čiernej Hore, ktorú miestni ju volajú Brstanovica.

Cesta stúpala serpentínami do nebies

„Left, right, sve,“ urobil nám krátky vodácky kurz v srbochorváťčine a angličtine miestny inštruktor. Nabití vedomosťami sme sa pustili dole riekou.

Kaňon v niektorých miestach dosahuje hĺbku viac ako tisíc metrov a je známy mnohými vodopádmi, ktoré sú závislé od výšky hladiny vody v rieke. My sme, žiaľ, videli len jeden a presvedčili sa, že jarná raftovačka na Tare býva omnoho väčším adrenalínovým zážitkom.

Naša etnocyklistická expedícia pokračovala cez národný park Sutjesta v pohorí Zelengora. Stúpali sme serpentínami do nebies a tie nás odmenili panoramatickými výhľadmi. Zelengora je najstarší národný park ukrývajúci jedinečnú prírodu s deviatimi horskými jazerami či pralesom Peručica. Vrchol horského masívu Maglič je s výškou 2386 metrov nad morom najvyšší bod krajiny.

Časté zastávky v pohostinstvách nám pomáhali zorientovať sa v miestnej kultúre a nadviazať kontakt s ľuďmi. „Áááá, sloboda, Dubček, Bratislava,“ neskrýval bohaté vedomosti o Slovensku starší pán z malej usadlosti, ktorý nás identifikoval podľa vlajky na bicykloch.

V horskom sedle sme sa po rakii, kúpenej od miestnych pestovateľov,  prebudili do krásneho rána. Minuli sme mesto Gacko a pokračovali púštnou krajinou bez stôp osídlenia a kvapky vody. Okrem obhoreného autobusu    a niekoľkých pastierov sme nestretli nikoho.

Náš cieľ bol Mostar. Cestou sme sa vysmädnutí zastavili v pohostinstve v dedinke Kifino selo a osviežili studeným pivom. „Tu nie ste v Bosne, toto je Republika srbská,“ reagoval uniformovaný muž, keď sme vytiahli bosniansku mapu a pýtali sa na cestu do Mostaru.

„Už je to len tridsať kilometrov, ale po ceste nie je nikde voda, tak sa dobre zásobte. Je veľmi vzácna. Ľudia majú v okolí niekoľko studní, ktoré si zamykajú,“ upozornil ďalší uniformovaný muž. Debata s  miestnymi zvedavcami pokračovala v priateľskom duchu až do neskorého večera.

Mesto pomenovali podľa starého mosta

Do mesta na brehoch Neretvy sme dorazili až na druhý deň. Starobylé mesto je pomenované podľa skvostného mosta,  presnejšie podľa jeho strážcov.

Slovo Mostar v miestnom jazyku znamená strážca mosta. Občianska vojna Mostar veľmi poznačila a nádherné mesto na pomedzí Stredomoria a Orientu rozdelila na moslimskú  a chorvátsku polovicu.

Dvadsať metrov vysoký Stari most alebo Stara ćuprija postavil staviteľ Hajrudin. Symbolom multikultúrneho mesta bol viac ako štyristo rokov, pokým ho začiatkom deväťdesiatych rokov nevyhodili do vzduchu vojaci chorvátskej armády.

O desať rokov ho nanovo postavili a zapísali na listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Žiaľ, pôvodný zámer, využiť pri obnove čo najviac pôvodných fragmentov stavby, sa nepodaril. Smutnú vojnovú udalosť dnes pripomínajú pôvodné časti mosta s pamätnou tabuľou na brehoch azúrovej Neretvy.

Obľúbenou atrakciou sú miestni plejboji, ktorí sa zo zábradlia Starého mosta vrhajú do rieky hlboko pod ním. Adrenalínovému zoskoku predchádza najmenej pätnásťminútová prehliadka svalov s vyberaním príspevku za skok.  V najmenej očakávanej chvíli sa cez zábradlie skokan prehupne a o niekoľko sekúnd sa stratí v rieke. Tým celé predstavenie končí.

S Brucom Lee sympatizujú všetci

Keď sme odbočili z rozpálenej asfaltky na kamennú dlažbu krivolakých uličiek, mesto nás okamžite pohltilo svojou jedinečnou atmosférou. Zo všetkých strán na nás číhali rôzne druhy suvenírov.

Od vkusných ručne vyrábaných až po gýčové repliky z vojny. Perá ako napodobeniny nábojov, vázy z tankových nábojníc, mapy s rozkresom vojenských operácií či fotografie vojnou zničeného mesta. Presvedčili sme sa, že predať sa dá skutočne všetko. Aj vojna.

 

Napätie medzi kresťanskou a moslimskou časťou  v meste stále veľmi cítiť. Jeho dôkazom je nevkusná monumentálna, asi stometrová betónová veža katolíckeho kostola, ktorá nápadne pripomína benátsku kampanilu. Ideologický účel  na prvý pohľad pravdepodobne splnila. Minarety vo východnej časti mesta proti nej pôsobia dojmom tenučkých špáradiel.

Predsudky voči neustálemu škatuľkovaniu na moslimský či kresťanský Mostar sa obyvatelia snažili potlačiť odhalením sochy legendy kung–fu Bruca Lee v blízkosti bývalej frontovej línie.

„Pretože on  budí sympatie u všetkých obyvateľov Mostaru, bez ohľadu na ich národnosť a vieru. Žiaľ, hneď po slávnostnej ceremónii ju vandali v rekordnom čase poškodili,“ dozvedeli sme sa od miestnych ľudí.

Zdrojom príjmu sú hlavne svätí

Opustili sme mesto  a krátko sme sa  zastavíli v Medžugorí. Ešte v 70. rokoch mesto na úpätí hôr nikto poriadne nepoznal. V roku  1981 sa však stalo niečo, čo do neho priviedlo zástupy návštevníkov. Na kraji Medžugoria sa vo svahu zjavila niekoľkým mladým ľudom Panna Mária. Svedkovia tvrdia, že ju videli   a dodnes sa im pravidelne zjavuje a odovzdáva im posolstvo. Tí, ktorí zjaveniu neveria, tvrdia, že je to všetko len propaganda bosnianskych františkánov.

Obľúbené pútnické miesto prekvapilo bohatým sortimentom pseudosuvenírov s božím zjavením. Otvarák na pivo s podobou svätých bol asi najatraktívnejším ponúkaným tovarom pre vysmädnutých slovenských pútnikov. Prežiť z Panny Márie sa tam evidentne snažia všetci.

Po kultúrnom šoku sme to v Medžugorí zabalili a stihli sme sa ešte okúpať v Kravických vodopádoch, ležiacich na ponornej rieke Trebižatu. Ich výška dosahuje takmer tridsať metrov. Okúpali sme sa priamo v nich a unavené telá sme sa ponáhľali osviežiť aj v mori. Tam  sme etnocykloexepdíciu so všetkými slovenskými poctami ukončili. Ostali nám len spomienky na jedinečnú a kultúrne veľmi pestrú balkánsku krajinu Bosnu a Hercegovinu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?