Prešli krajinou Fyrom a horami ako z filmov o Winnetouovi

Autor: Marek Juriš | 13.12.2011 o 20:02 | Karma článku: 6,01 | Prečítané:  1242x

Cestovanie je vždy vzrušujúce a ak navštívite krajinu, ktorá nie je bežnou turistickou destináciou, môže byť aj príjemným dobrodružstvom.

My sme si vybrali Macedónsko, ktoré pre problém s gréckym Macedónskom vo svete volajú aj Fyrom. Je to skratka z anglického názvu Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko.

Miesto priezračných jazier, sušenej papriky, sladkých černíc a polí plných tabaku sme spoznávali na bicykloch. Prešli sme tri národné parky, minuli sme niekoľko jazier a stretli veľa milých ľudí, ktorí nám čo to prezradili zo života jednej balkánskej krajiny.

Pohorie v Národnom parku Mavrovo. Úvodné serpentíny nás doviedli na náhornú plošinu pohoria Bistra. FOTO: MAREK JURIŠ

Majiteľ, ktorý s hudbou prešiel svet

Začali sme v Mavrove, v podhorskej dedinke, ktorá leží na brehu Mavrovského jazera v rovnomennom národnom parku. Úvodné serpentíny nás doviedli na náhornú plošinu pohoria Bistra.

Hnedasté hory s vrcholmi vo výške nad 2000 metrov nám pripomínali krajinu z filmov o  Winnetuovi. Pri klesaní asfaltkou vlniacou sa pohorím sme míňali salaše, pasúce sa ovce a množstvo farebných včelích úľov.

Na obed sme sa zastavili v Galičniku, v malej valašskej dedinke učupenej vysoko v horách. V pohostinstve miestneho muzikanta sme sa z jeho rozprávania dozvedeli, ako s hudbou prešiel svet. „Do Československa som sa pre veľké byrokratické prekážky nikdy nedostal," prezradil s úsmevom muzikant.

Takmer všetci  Zľava:  Zdeno, Veronika, Ľubica, Maťa, Brend a Katka. FOTO: MAREK JURIŠ

Ochranka, ktorá obsadila reštauráciu

Zostúpili sme dvojkilometrovým turistickým chodníkom s takmer tisícmetrovým prevýšením. Do Janče nám to trvalo asi hodinu.
V dedinke nás privítal voľne pobehujúci oslík, zvedavé deti a policajti. „Nesmiete tu postávať, o hodinu tadiaľto pôjde prezidentská kolóna," upozornil nás lámavou angličtinou jeden z nich. Zbytočne sme sa viac nevypytovali a pokračovali do najbližšieho mesta Debar.

Usadili sme sa v miestnej reštaurácii. Do mesta dorazila prezidentská kolóna. Keď hladná prezidentská ochranka obsadila reštauráciu, jedinému čašníkovi už na naše objednávky neostal ani čas, ani suroviny. Volili sme preto jednoduchšiu možnosť. Kúpili sme si čerstvé voňavé ovocie a miestnu rakiu.

Pri Ohridskom jazere. FOTO: MAREK JURIŠ

Cestu nám spríjemňovali pokrikujúce deti

V prvý deň školského roku sme na bicykloch lemovali údolie hlboko tečúcej azúrovej rieky Crni Drim na albánsko - macedónskej hranici.

Cestu nám spríjemňovali pokrikujúce deti utekajúce do školy, výhľady na Debarské jazero a jazero Globočica. Podvečer sme dorazili do Strugy. Do mesta na severnom brehu Ohridského jazera, kde je viac ako polovica obyvateľov albánskej národnosti. Celodenný pot sme zmyli vo vyhriatej vode Ohridu.

Jazero je spolu s Titicacou, Tanganikou a Bajkalom jedným z najstarších na svete. Miestni ľudia ho nazývajú aj macedónskym morom. Jazero má unikátny vodný ekosystém a žije v ňom približne dvesto druhov živočíchov, ktoré nie sú nikde inde na svete.

Ohrid. Útulné mestečko na brehu rovnomenného jazera. FOTO: MAREK JURIŠ

Ležal na významnej rímskej ceste

Ráno sme po krátkej ceste obdivovali Ohrid. Útulné mesto s menom jazera s asi najväčším turistickým ruchom v Macedónsku má príjemnú atmosféru a bohatú históriu. Tá siaha už do druhého storočia pred naším letopočtom.
V tom čase to bola osada Lichnidos, ktorá ležala na významnej rímskej ceste spájajúcej Rím s Gréckom.
Súčasný názov Ohrid pochádza pravdepodobne zo slovanského slova hrid, čiže kopec. Ten sa začal používať približne od 9. storočia. O stredovekom Ohride sa dokonca tradovala legenda, že v meste v istom čase existovalo 365 kaplniek - na každý deň jedna. Preto ho  volali aj slovanským Jeruzalemom.

Sedlo Livada v pohorí Galičica. FOTO: MAREK JURIŠ

Pri jazere natáčali  ľudovú rozprávku

Opustili sme Ohrid a pokračovali okolo jazera do Národného parku Galičica. Dvanásťkilometrové stúpanie končilo v sedle Livada vo výške približne tisíc šesťsto metrov. Pod nami bolo Ohridské jazero a v pozadí Albánske hory.

Potom nás čakal zjazd k Prespanskému jazeru. Prespan je položený o stopäťdesiat metrov vyššie ako Ohrid a je s ním spojený podzemným odtokom. Väčšou časťou leží v Macedónsku a na jeho južných brehoch už vidíme grécke pohoria.

V dedinke Oteševo sme stretli miestnych filmárov, ktorí natáčali ľudovú rozprávku. Dobre poznali Slovensko, Bratislavu aj Novú scénu. Celodenný výkon sme zaliali srbským pivom Jelen.

Tradičné domy v dedinke Železica. FOTO: MAREK JURIŠ

Odohrali sme družobný turnaj

Cez Národný park Pelister, v ktorom je najvyšší kopec rovnakého mena, sme prešli do Bitoli. Najjužnejšie položené mesto bývalej Juhoslávie leží takmer na gréckych hraniciach. Pôvodne antické mesto Heraclea Lyncestis založil otec Alexandra Macedonského.

V rímskej dobe ležalo na dôležitej obchodnej ceste, spájajúcej jadranské pobrežie s Malou Áziou. Po krátkej zastávke sme pokračovali na sever. V zabudnutej dedinke pod najvyššou macedónskou horou sme ešte úspešne odohrali družobný medzištátny turnaj v stolnom futbale a strávili noc.

Ráno nás čakalo posledných štyridsať macedónskych kilometrov. Odchádzali sme s pocitom, že na Balkán sa opäť radi vrátime.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?